Vikuňa je divoké zviera s dlhým krkom a veľkými očami, ktoré produkuje srsť cenenú pre jej tepelnú schopnosť. Vlna vikune v kontakte s pokožkou udržiava teplo a udržuje nositeľa v teple aj pri veľmi nízkych teplotách. V dávnych dobách sa táto tkanina používala na oblečenie len pre kráľovský ľud Inkov.

Dva z nich sú domestikované: alpaka a lama. Ostatné dva druhy, guanako a vikuňa, sú divoké. Vikuňa je rozšírená pozdĺž pohoria Andy v Južnej Amerike a najviac sa vyskytuje v peruánsko-bolivijských horách a na severe Čile a Argentíny v nadmorskej výške od 3 800 do 5 000 metrov.

Výrazným znakom vikune je farba jej srsti. Na chrbte, bokoch tela, pozdĺž krku a na zadnej časti hlavy má škoricovú farbu. Na hrudi, bruchu, vnútornej strane nôh a na spodnej časti hlavy je biela.

Flickr

Odstránenie vlny

Vikune sa v zajatí nerozmnožujú. Tento druh tvoria divé zvieratá, ktoré sa pokojne pasú. Iba raz ročne ich vyrušia miestni obyvatelia, ktorí sa zhromaždia, aby ich odviedli do ohrád a odstránili vlnu. Vikune sa hromadne strihajú pri slávnostných obradoch nazývaných "chacos".

Pri tomto obrade stovky ľudí vytvoria ľudský kordón a naháňajú zvieratá do dočasných ohrád, kde sa z nich odstráni vlna. Celý proces prebieha za prítomnosti dozorcov z ochranných orgánov a niekedy sa ho zúčastňujú aj ekológovia a novinári.

Hodnota tkaniny

Vysoká hodnota je spôsobená vzácnosťou tejto vlny, keďže vikuňa vyprodukuje len 200 gramov vlákna každé tri roky. Napríklad na výrobu kabáta z vikunín v hodnote približne 25 000 USD je potrebných 25 až 30 vikunín. Pár ponožiek z tejto látky stojí približne 1 000 USD a oblek môže dosiahnuť 70 000 USD, zatiaľ čo tepláky stoja približne 24 000 USD.dolárov.

Dreamstime

Kým sa škótska spoločnosť Holland & Sherry nerozhodla vyrábať túto látku, nebolo možné nájsť oblečenie vyrobené výlučne z vlny vicuña. Dôvodom bola hodnota vlákien, keďže sú veľmi jemné, a preto stojí kilogram suroviny až 500 dolárov.

Ďalšou zvláštnosťou vlny je, že má vlákna so šupinkami, ktoré sa prepletajú a izolujú vzduch. Ročne sa vyvezú len asi štyri tony vlny z vikune do krajín, ako sú Taliansko, Anglicko, Nemecko a Spojené štáty.

Ochrana vikunín

Pred osídlením oblasti Ánd Európanmi sa početnosť populácie vikuní pohybovala medzi jedným a dvoma miliónmi jedincov. Po príchode Španielov a ich masívnom love s cieľom doviezť vlákno do Európy im však hrozilo vyhynutie. V roku 1960 sa ich počet znížil na šesťtisíc jedincov.

Na to bola potrebná dohoda medzi vládami Peru, Bolívie, Čile a Argentíny, ktorá bola dosiahnutá v Dohovore o ochrane a obhospodarovaní vikune, ktorý sa prvýkrát uskutočnil v roku 1969.

Pri tejto príležitosti vlády konštatovali, že najúčinnejším spôsobom ochrany populácie vikune je zachovanie jej voľnej prírody. Uznalo sa tiež, že vikuňa je alternatívnou hospodárskou výrobou, ktorá by mala priniesť prospech andským národom.

Tak sa stala štátom chráneným živočíchom s obmedzeným a kontrolovaným hospodárením. Lov a komercializácia vikune boli zakázané a v súčasnosti je povolená len komercializácia vlákien. Na umožnenie dohľadu a podporu komercializácie prostredníctvom družstiev alebo polokomerčných subjektov boli vytvorené oficiálne organizácie.

Od roku 1987 vlastní divoké stáda približne 200 andských komunít. Andskí obyvatelia nemôžu obetovať žiadne z týchto zvierat, preto ich môžu len strihať, ale podľa pravidiel hospodárenia a pod dohľadom ľudí, ktorí tieto zvieratá študujú.